Emil Páleš
Konferencia "Pôvodná kultúra Slovanov 2. Slovanstvo v umení", Nitra, 30. júna 2017
Abstrakt: Je pravda, že Slovania majú potenciál vytvoriť poslednú indoeurópsku kultúru? Svedčia o tom tri umelecké momenty: Prvým je vitálnosť, ktorú dobre vidieť z ohybnosti slovanských jazykov. Druhým je krása vo výtvarnom umení. A tretím je mravná fantázia v literatúre.
Kľúčové slová: indoeurópske kultúry, vitalita, flexívne jazyky, krása, výtvarné umenie, mravná intuícia, science-fiction
Emil Páleš
Pripravené pre TEDx (príspevok nebol vybratý)
Bratislava, 2015
Duševný život človeka sa od inštinktívneho života zvierat líši najmä tým, že človek je schopný slobodnej tvorby. Kultúra pozostáva z tvorivých činov géniov v oblasti vedy, umenia a náboženstva. Ale pramene tvorivosti sú pre psychológov a antropológov stále veľkou záhadou.
Emil Páleš
Prvá Integrálna európska konferencia
Budapešť, 8.-11. mája 2014
Starobylá múdrosť nám odkázala poznanie o svete a človeku zhustené do obrazov anjelov a božstiev. Angelológia obsahuje skutočné poznatky o vývinovej psychológii, typológii osobnosti, dejinách kultúry a evolúcii prírody. Démonológia obsahuje poznanie o poruchách osobnosti, psychosomatických príčinách chorôb, patologických spoločenských javoch a vyhynutí druhov v prírode.
Emil Páleš
Sympózium „Towards a Higher Education: Exploring New Pathways in Leadership“,
Univerzita Palackého v Olomouci, jeseň 2013
Viaceré osobnosti medzi Slovanmi a na pravoslávnom východe boli vedené víziou Sofie – celistvej múdrosti. Sofiológia je úsilie o integráciu rôznych prameňov poznania: zjavenia, rozumu a zmyslovej skúsenosti. Chce prekonať rozštiepenosť psychických zložiek osobnosti indivídua, ktorá sa odráža v rozštiepenosti spoločenských procesov a inštitúcií. Také úsilie má význam pre výchovu samostatne sa orientujúceho, mravne zodpovedného človeka a obnovu narušených hodnotových základov spoločnosti.
Emil Páleš
(WM Magazín 135/2013)
Je známé, že český klub skeptiků Sisyfos vystupuje proti pseudovědám. Mnohem méně známé je však to, že vystupuje i proti korektnímu vědeckému výzkumu, pokud by tento mohl (byť i nepřímo) vrhat nějaké kladné světlo na ideje zařazené na černou listinu okultních nauk. Členové klubu se snaží takovému výzkumu předem zabránit anebo jej zdiskreditovat. Jako prostředek k tomuto cíli však nevolí oponenturu na odborném fóru, jak by se na akademickou obec slušelo. Nýbrž kuloární intriky, šíření falešných informací mezi akademickými funkcionáři i laiky, zesměšňující útoky ad hominem, zastrašující dopisy těm, kdo na takovém výzkumu spolupracují, a páky institucionálního násilí, jež odepírají finanční dotace, vyznamenání, pracovní místa a možnost publikovat. Nepřispívají k objasnění pravdy žádnými kontrolními studiemi a protiargumenty, ale jejich činnost je ryze destruktivní, ničící práci jiných. Přitom opouštějí všechny zásady vědeckého uvažování i obecně lidské morálky. Principy vědy a racionality jsou zdůrazňovány, pokud se jim hodí – a rychle opouštěny, když mluví ve prospěch protistrany.
Sylabus přednášek podzimního semestru 2011 na Západočeské univerzitě v Plzni
Přednášející: RNDr. Emil Páleš, CSc.
Obsah a cíl kurzu
Budeme objevovat, co znamenala nauka o bozích a andělech. Zjistíme, že staré mýty obsahují reálné poznatky v obrazné podobě. Dějiny lidstva i původ přírody se kdysi vysvětlovaly z úhlu pohledu jiného paradigmatu myšlení. Toto paradigma bylo svým způsobem také vědecké, protože usilovalo utřídit tehdejší zkušenost do racionálního systému. Porovnáme dvě paradigmata:
a) platonské – užívající praobrazů a syntetického myšlení (převládalo do konce středověku)
b) demokritovské – založené na atomismu a redukcionismu (převládlo v novověku)
TRENDY V METODOLÓGII A FILOZOFII VEDY, KTORÉ DÁVAJÚ ZA PRAVDU ŠTÚROVCOM
Emil Páleš
(Nové kontexty života a diela Ľudovíta Štúra, Modra, 28. októbra 2010)
Je málo známe, že Štúrovci chceli rozvíjať aj osobitú slovanskú vedu. Prvé číslo prvého ročníka Slovenských pohľadov sa začína programovým článkom o slovanskej vede od Jozefa Miloslava Hurbana. V prvej vete ju charakterizuje takto: „Veda, či jako daktorí chcú vedba, t.j. povedomosť jasná a zretedlná toho, čo je v nás, okolo nás, v duchu aj v prírode, na nebi aj na zemi, srozumenia toto ducha ludskieho túžbam duchovným vyšším; táto hovorím veda je to najčistejšie vychovávania človeka aj človečenstva“. Hneď vidno, že ide o predstavu odlišnú od dnes platného pojmu vedy. Skúma ducha i hmotu, ľudské vnútro rovnako ako vonkajšiu prírodu; a za cieľ má predovšetkým vychovávanie, zušľachťovanie, mravné pozdvihnutie človeka a až v druhom rade hmotný blahobyt. Predmetom súčasnej vedy je len hmotný svet, smeruje väčšinou k technickým aplikáciám a k sfére hodnôt, zmyslu a cieľov života nevie povedať nič. Pestovať výhonky slovanskej vedy malo byť dokonca prvoradým cieľom Slovenských pohľadov, lebo ona mala byť „očistcom“ Slovákov, čo ich pozdvihne z duchovnej biedy, zjednotí slovenskú inteligenciu a až skrze ňu príde slovanský vek.
V čom spočíva podstata tejto vedy? V čom jej slovanskosť? A podarilo sa z nej niečo uskutočniť? Naše hodnotenie bude opačné než doteraz všeobecne prijímaný názor. Štúrovský ideál poznania nie je omyl alebo prekonaný prežitok minulosti, ale gnozeologický ideál, ktorý je stále potrebnejší a ku ktorému by sa ľudstvo v budúcnosti malo čím viac priblížiť. Tento záver opierame nielen o teoreticko-filozofické dôvody, ale o reálny vývoj vied, ako sa odohráva. Zdrojom nasledujúcich citácií (vrátane častí zdôraznených iným písmom) je popri Hurbanovi najmä Peter Kellner-Hostinský, ktorý sa spomedzi Štúrovcov slovanskej vede venoval najviac. O jej systematické obhájenie sa pokúsil v spise Vidboslovie, ktorého rukopis leží v Matici slovenskej a nikdy nevyšiel.
RNDr. Emil Páleš, CSc.
(Anotácia k semináru na Univerzite Mateja Bela, 23. novembra 2010)
Skúsenosť z prednášania študentom a doktorandom na univerzitách a vedeckých ústavoch u nás i v ďalších krajinách ukazuje nasledovný psychologický obraz: mladí intelektuáli si ukladajú do pamäte veľké množstvá hotových poznatkov, ktorých pôvod, historickú genézu a tým ani hranice platnosti nedohliadajú a toto mŕtve poznanie sa im stáva skôr prekážkou než pomocou v stretnutí so životom. Schopnosť citovať ku každému názoru protinázor sa považuje za „kritické myslenie“ a je zdrojom veľkého sebavedomia a pocitu prevahy nad akýmkoľvek prednášajúcim.
No ak týmto mladým ľuďom dáme za úlohu vyriešiť dajakú reálnu úlohu, nevedia s ňou pohnúť. Zistia, že skepsa a paušálne spochybňovanie všetkého a každého im nepomôže ani o krok smerom ku konštruktívnemu riešeniu. Nemajú tvorivý nápad, nevedia ako rozlíšiť perspektívne hypotézy v množstve alternatív. Všeobecné tézy a poučky aplikujú na nesprávnych miestach a vyvodzujú z nich mylné závery. Sú prekvapení, že skutočné výsledky výskumu a riešenia vedú celkom iným smerom než sa domnievali. Zastavujú sa na zdanlivo neprekonateľných úskaliach a formálnych protirečeniach.
Mladá slovenská inteligencia sa sotva zúčastnila a zažila myšlienkové dobrodružstvo skutočného bádania na hranici nepoznaného. Nevedia, ako intuitívne utvoriť vhodné pojmy, keď na začiatku nie je zadefinovaný žiaden problémový priestor. Nevedia aktívne skonštruovať testovacie postupy, ktoré umožnia rozhodnúť medzi protichodnými názormi. Neuvedomujú si, akú rolu u každého úspešného bádateľa hrajú popri intelekte aj citové, vôľové a mravné vlastnosti.
Emil Páleš
(Kolokvium o mystike, Filozofická fakulta UKF v Nitre, 5. mája 2010)
Je známe, že náboženské predstavy po celom svete vykazujú rozsiahle podobnosti. O pôvode týchto podobností existuje viacero hypotéz. Jedno vysvetlenie je migrácia. Napríklad Indoeurópania si predstavu o trojnosti nebeských bohov a spoločenských vrstiev priniesli zo svoje pravlasti. Druhé vysvetlenie je, že ľudia mohli nezávisle dospieť k rovnakým predstavám pozorovaním prírody. Príklad: Aspoň dvadsať kultúr videlo na Mesiaci králika.2 Mohla ich k tomu priviesť zhoda synodického mesiaca s ženským cyklom a rytmami plodenia v prírode, veľká plodnosť králikov a fakt, že dĺžka ich gravidity trvá práve 30 dní. Navyše mesačné moria pripomínajú siluetu králika s typickými dlhými ušami. Za tretie, ľudia mohli k podobným náboženským predstavám dospieť aj introspektívnym pozorovaním seba samých. Napríklad k predstave o oddeliteľnej duši zo snových zážitkov. Psychické štruktúry spoločné ľudstvu vnášajú do náboženských predstáv jednotu.
Moja práca spočíva v štúdiu dejín zjavenia – ich časovej a obsahovej štruktúry. Komplexné obsahové zhody mystických zážitkov v rôznych kútoch sveta priťahovali pozornosť už prvých religionistov a v najnovšej dobe sa stali predmetom bádania transpersonálnej psychológie.3 Napríklad zhodné skúsenosti stredovekých európskych mystikov a majstrov čchanu/zenu na Ďalekom Východe. Eckhart a Dógen hovoria takmer rovnakým jazykom o prázdnote, nekonaní a osvietení ako spontánnom skoku bez návodu.4 Čo si však religionistika doteraz nevšimla je, že tieto zhody často nie sú len obsahové ale aj časové. Dógen a Eckhart nielen hovorili veľmi podobne, ale žili aj v tom istom storočí. Kresťanská, islamská aj buddhistická mystika vcelku časovo korelujú, rozkvitajú v rovnakých obdobiach. Iným príkladom je Jaspersova axiálna doba, kedy od Číny, Indie, Perzie až po Grécko súčasne vystúpili myslitelia s analogickými myšlienkami (napríklad s ideou strednej cesty či pátraním po vlastnom ja).
Emil Páleš
(Študentská konferencia Filozofia dnes, Univerzita Komenského, 26.-27. októbra 2009)
Za starých dobrých čias existovali filozofi, ktorí aj žili to, čo učili. Diogenes odmietol všetky pocty a žil v sude. Sokrates nevyužil pripravený útek z väzenia a vypil jed, stojac pevne za svojimi myšlienkami až do konca. Buddha takmer zomrel pri pokuse zistiť, či hladovka a odriekanie vedú k osvieteniu. Vôľa uskutočniť myšlienku dávala týmto filozofom punc opravdivosti a autenticitu; bola pre nich skúšobným kameňom pravdivosti aj žriedlom nových a večne mladých podnetov k mysleniu.
Studňa filozofie v súčasnosti vyschla. Vyschla, pretože mentálna aktivita mysliteľov nie je spojená so žiadnym mravným úsilím; ani nevyjadruje nič zo skutočného cítenia a prežívania ľudských sŕdc; a aj spoločenské udalosti sa uberajú svojou cestou celkom nezávisle od koncepcií filozofov.
Človek dneška je rozštiepená osobnosť: myslí si jedno, cíti niečo druhé a koná tretie. Vedy a univerzita presviedčajú našu hlavu o jednom; náboženstvá a umenie vlievajú nášmu srdcu sny o niečom inom; a politicko-ekonomický systém núti naše ruky a nohy konať niečo celkom tretie.
Emil Páleš
(Prírodovedecká fakulta Karlovej univerzity, Praha, 12. marca 2008)
Keď sme pred ôsmimi rokmi s profesorom Mikuleckým štatisticky spracovávali krivky tvorivosti v dejinách kultúry, ocitli sme sa v oblasti, ktorá by sa dala nazvať kolektívnou chronopsychológiou alebo chronosociológiou. Narazili sme na nečakanú skutočnosť: najväčší básnici Číny, Japonska, Indie, Perzie, Arábie aj Európy sa objavujú vo všetkých týchto kultúrach synchrónne a periodicky každých 500 rokov už od čias Homéra. Celosvetová a dlhodobá povaha tohto javu naznačovala, že by mohlo ísť o nejaký periodický kozmofyzikálny faktor ovplyvňujúci neuroendokrinný systém človeka.
Od zverejnenia nášho článku v roku 2004 sa tento predpoklad ešte viacnásobne potvrdil. Každých 500 rokov sa v dejinách vracia kultúrny vzorec, ktorý dôsledne zodpovedá všetkým znakom dievčenskej, pubertálnej psychiky. Akási globálna puberta. Sú to obdobia romantického básnenia aj vzbury proti autoritám (revolučnosť je o polovicu vyššia). Pochádzajú z nich ságy o najslávnejších milencoch ako Rómeo a Júlia, Tristan a Izolda, Lajla a Madžnún, Pyramos a Thisbe, Krišna a Rádha, Liang a Zhu. Počet žien na kráľovských trónoch sa zdvojnásobuje a panovníci majú prídomok Krásny.
Emil Páleš
(Religionistická konference „ Náboženství a veda“, zámek Pardubice 15. - 16. 11. 2005)
V atmosfére triumfujúceho materializmu 19. storočia zakladatelia religionistiky otvorene vykladali náboženstvo ako sebaklam. Domnievali sa, že predstavy o duši a bohoch vznikli naivnou interpretáciou obsahu snov alebo halucinácií po požití drog (Tylor). Viera vraj vzniká z nepochopenia a neschopnosti archaického človeka vysvetliť si prírodné fenomény (Marx). Kognitívnou chybou magického analogického myslenia, ktoré sa domnieva, že podobné predmety na seba kauzálne pôsobia (Frazer). Príbehy o bohoch vznikli mýtizáciou historických udalostí (Graves) alebo spredmetnením spoločenských vzťahov a inštitúcií (Durkheim). Boli vytvorené na to, aby plnili určité sociálne a hospodárske funkcie (Malinowski, Redcliff-Brown). Podľa Müllera náboženstvo vzniká „chorobou jazyka“ – postupnou deformáciou významu jazykových štruktúr.
Šturkturalisti vysvetľovali totemy a podobné numinózne entity ako arbitrárne znaky, ktorých úlohou nebolo niečo znamenať, ale len odlíšiť kmene mezi sebou (Lévi-Strauss). Difuzionisti tematizovali božstvá len ako konštrukty prevzaté počas sťahovania a kultúrnej výmeny od susedných národov (Ratzel, Frobenius). Ďalší vysvetľovali náboženstvo ako odpoveď na ľudskú potrebu zmysluplnosti (Heller) a potrebu transformovať neusporiadanosť a chaos sveta na usporiadanosť a poriadok (Luhmann). Freud sa na náboženstvo díval ako na kolektívnu neurózu v dôsledku oidipovského komplexu. Vzniklo ako psychologický mechanizmus potlačovania strachu alebo sublimáciou sexuality.
E. Páleš, M. Mikulecký sen.
(Acta historica posoniensia, Univerzita Komenského, Bratislava, 2004)
Stav problematiky: Je dobre známym ale nevysvetleným faktom kultúrnej antropológie, že rast kultúry v dejinách nie je rovnomerný, ale odohráva sa v tvorivých prílivoch alebo vlnách. Veľké osobnosti umení a vied sa nerodia izolovane a náhodne roztrúsené po časovej osi, ale objavujú sa v skupinách, v zhlukoch. Obdobia vrcholných tvorivých výkonov bývajú vystriedané storočiami priemernosti a epigónstva, kým nepríde ďalšia vlna pôvodnej inšpirácie. Množstvo historikov umenia sa už pokúšalo nájsť a sformulovať zákonitosti, ktorými by sa riadil príliv a odliv kultúry. Myšlienka, že by v dejinách mohol byť nejaký pravidelný systém alebo periodickosť, fascinovala a fascinuje mnohých bádateľov od najstarších čias dodnes.
Cieľ: Zistiť, či existuje nejaká významná periodicita, ktorá by sa dala pozorovať v dejinách dejepisectva.
Emil Páleš
(Úvod ku kolokviu “Paralelné a periodické javy v dejinách”, diskusia ku knihe “Angelológia dejín”, Katedra všeobecných dejín, Filozofická fakulta UK v Bratislave, 24. októbra 2002)
Dovoľte, aby som na úvod kolokvia zhrnul výsledky môjho skúmania a vytýčil centrálnu otázku, kvôli ktorej sme sa tu zišli. Vedecké poznanie je proces; je to myšlienkový organizmus, v ktorom niektoré súčasti sú už pevné, isté, preverené tzv. „tvrdými“ metódami. Iné súčasti sú menej isté, ale pravdepodobné. A nakoniec sú tu indície, predpoklady, pracovné hypotézy, nápady, ktoré sú vysoko pohyblivé a tvárne. Nie inak je to aj v knihe, ktorú som napísal: stoja tu vedľa seba poznatky na rôznych stupňoch istoty.
Veda nespočíva v tom, že sa budeme zaoberať iba tým, čo je stopercentne isté a ostatné vylúčime. Vedeckosť je v tom, ak sme si vedomí procesu vzniku a pôvodu našich myšlienok. O každej myšlienke vieme, ako vznikla, čím je podložená a vieme posúdiť stupeň jej istoty. Tým sa vedecké myslenie líši od myslenia založeného na preberaní hotových myšlienok od autorít.
Kto chce vidieť z vedy iba to, čo je pevné, je ako niekto, kto namiesto celého človeka chce vidieť iba kostru. Teórie sú ako kostry. Sú konečným výsledkom pohybu, kedysi kvapalných, tekutých živých procesov, usadeninou minulosti. Veda je dobrodružstvo. Jej srdce bije tam, kde sa tvorí, kde ešte nedospela do fázy skostnatenia. Nebojme sa zúčastniť sa tohoto dobrodružstva – pokiaľ sme si na každom kroku vedomí, čo robíme!
E. Páleš, M. Mikulecký sen.
(Kolokvium „Paralelné a periodické javy v dejinách“, FiF UK, Bratislava, 24. október 2002)
Stav problematiky: V jednom z našich článkov (Páleš & Mikulecký, 2003) sme už upozornili na synchrónny 500-ročný rytmus, ktorý sme objavili v dejinách antického a čínskeho dejepisectva. Dejepisná tvorba v starom Grécku, Ríme a Číne sa odohrávala vo vlnách, ktoré kulminovali približne každých 500 rokov: okolo 450 pr. n. l., 50, 550, 1050 n. l.
Cieľ: Zistiť, či existuje nejaká významná periodicita, ktorá by sa dala pozorovať v dejinách byzantského dejepisectva.
E. Páleš, M. Mikulecký sen.
(23. seminár „Človek vo svojom pozemskom a kozmickom prostredí“, Úpice, Česká republika, 21.-23. mája 2002)
Stav problematiky: Je dobre známym ale nevysvetleným faktom kultúrnej antropológie, že rast kultúry v dejinách nie je rovnomerný, ale odohráva sa v tvorivých prílivoch alebo vlnách. Veľké osobnosti umení a vied sa nerodia izolovane a náhodne roztrúsené po časovej osi, ale objavujú sa v skupinách, v zhlukoch. Obdobia vrcholných tvorivých výkonov bývajú vystriedané storočiami priemernosti a epigónstva, kým nepríde ďalšia vlna pôvodnej inšpirácie. Množstvo historikov umenia sa už pokúšalo nájsť a sformulovať zákonitosti, ktorými by sa riadil príliv a odliv kultúry. Myšlienka, že by v dejinách mohol byť nejaký pravidelný systém alebo periodickosť, fascinovala a fascinuje mnohých bádateľov od najstarších čias dodnes.
Cieľ: Zistiť, či existuje nejaká významná periodicita, ktorá by sa dala pozorovať v dejinách medicíny.
E. Páleš
(23. seminár "Človek v jeho zemskom a kozmickom prostredí", Úpice, Česká republika, 21.-23. mája 2002)
Historické pozadie: Babylonskému panteónu dominovalo sedembožstvo, sedmica bohov, ktorých stotožňovali so siedmimi telesami slnečnej sústavy pozorovateľnými voľným okom. Sín, Nabu, Inanna, Šamaš, Nergal, Marduk, Ningirsu boli duchovnými inteligenciami Mesiaca, Merkúra, Venuše, Slnka, Marsu, Jupitera, Saturna. Títo bohovia mali podľa predstáv babylonskej astrológie rozdelenú aj vládu nad jednotlivými stupňami zverokruhu, ktorého delenie na 360 stupňov pochádza taktiež z Mezopotámie. Pretože jarný bod sa vplyvom precesného pohybu zemskej osi posunie o jeden oblúkový stupeň za 72 rokov, ukazuje ako akási ručička svetových hodín každých 72 rokov na iný oblúkový stupeň nebeskej klenby.
E. Páleš
(Príspevok na konferenciu Zhongyuan Qigong v Ekaterinburgu, 15. - 21. januára 2001)
Je dobre známym, ale nevysvetleným faktom antropológie, že rast kultúry nie je rovnomerný, ale sa odohráva vo vlnách. Veľké osobnosti, géniovia v každom odvetví umenia a vedy sa neobjavujú osamelo, ale v celých „súhvezdiach“, skupinovo. Pripomeňme si len majstrov klasickej hudby: Mozart, Paganini, Beethoven boli súčasníci. Alebo veľké súhvezdie renesančných maliarov: Michelangelo, Leonardo, Tizian...
