500-ročný rytmus v dejinách starogréckeho, rímskeho a čínskeho dejepisectva

  • Русский
  • Deutsch
  • English
  • Slovenčina
500-ročný rytmus v dejinách starogréckeho, rímskeho a čínskeho dejepisectva

E. Páleš, M. Mikulecký sen.
(Acta historica posoniensia, Univerzita Komenského, Bratislava, 2004)

 

Stav problematiky: Je dobre známym ale nevysvetleným faktom kultúrnej antropológie, že rast kul­túry v dejinách nie je rovnomerný, ale odohráva sa v tvori­vých prílivoch alebo vlnách. Veľké osobnosti umení a vied sa nerodia izolovane a náhodne roz­trú­sené po časovej osi, ale objavujú sa v sku­pinách, v zhlukoch. Obdobia vrcholných tvorivých výkonov bývajú vystriedané storočiami prie­mer­nosti a epigónstva, kým nepríde ďalšia vlna pôvodnej inšpirácie. Množstvo historikov umenia sa už pokúšalo nájsť a sformulovať zákonitosti, ktorými by sa riadil príliv a odliv kultúry. Myšlienka, že by v dejinách mohol byť nejaký pravidelný systém alebo periodickosť, fascinovala a fascinuje mno­hých bádateľov od najstarších čias do­dnes.

Cieľ: Zistiť, či existuje nejaká významná periodicita, ktorá by sa dala pozorovať v dejinách deje­pi­sec­­tva.

Údaje: Analyzovali sme dva súbory slávnych historikov: 46 grécko-rímskych a 26 čínskych histo­ri­kov žijúcich medzi rokmi 600 pr. Kr. a 1200 po Kr. Zoznamy slávnych dejepiscov sme čerpali z Kroe­berovej knihy „Konfigurácie kultúrneho rastu“ (1969). Je to jedna z najobsiahlejších a najuzná­va­nej­ších štúdií v tejto oblasti. Kroeber taktiež  kvalitatívne ohodnotil stupeň významnosti kaž­dé­ho deje­pis­­ca – najlepší z najlepších, ako Herodotos, Tacitus, S´ma-čchien boli označení hviezdič­kou. To sme vzali do úvahy takým spôsobom, že hviez­dič­kou označení dejepisci sa počítali za dvoch. Vý­sledkom to­­ho bolo bodovanie, ktoré vyjadrovalo rozsah tvori­vých aktivít v historiografii osobitne pre každé pol­­storočie.

Metóda: Použili sme Fisherov periodogram, aby hľadal „naslepo“ nejaké významné dĺžky periód T. V druhom kroku sme použili Halbergov kosinor (program Kubáček & Valach, 2001) na testovanie prítomnosti jednej dominantnej periódy τ (grécke písmeno tau). Tá bola vybratá s ohľadom na výsledok periodogramu. Výsledky pred­kladáme ako bodové odhady parametrov s intervalmi ich 95% spoľahlivosti a v podobe grafov.

Výsledky: Periodogram zistil pri grécko-rímskych dejepiscoch jedinú štatistickej významnosti blízku pe­ri­ódu T s dĺžkou pri­bliž­ne 522 rokov. V prípade čín­skych dejepiscov našiel ako relatívne najprav­de­po­dob­nej­šiu dĺžku pe­rió­dy T približne 518 rokov. V oboch prípadoch teda najpravde­podob­nej­šia dĺžka periódy leží niekde okolo strednej hodnoty 520 rokov.

Z tohoto dôvodu sme zvolili 520-ročnú periódu pre výpočet cosinoru. V oboch prípadoch bola sig­ni­­fikantná. V prípade grécko-rímskych dejepiscov s významnosťou p < 0.001 a v prípade čínskych de­je­piscov s významnosťou p < 0.002. Kulminácia odhadovaného skóre dejepiscov bola zistená v Číne okolo roku 28 n. l. a v Grécku okolo roku 38 n. l. Teda v oboch prípadochtesne okolo roku 33 n. l. Susedné kulminácie sa nachá­dza­jú vo vzdialenosti násobkov 520-ročnej periódy smerom dopredu aj dozadu.

Diskusia: Získané výsledky sú nanajvýš zaujímavé z viacerých dôvodov. Zistili sme, že v dejinách de­jepisectva skutočne existuje istá periodickosť, rytmus. Dĺžka periódy bola v oboch prípadoch rov­na­ká: veľkí dejepisci na Západe aj na Východe sa objavujú približne každých 500 rokov.

Navyše vlny dejepiseckej tvorivosti na Západe a na Východe sú synchrónne. Najväčší antickí a čín­ski dejepisci boli súčasníci: V časoch otca gréckeho dejepisu Herodota v 5. storočí pr. n. l. vznikli prvé dejepisecké diela aj v Číne. Ďalej najväčší čínsky historik S´ma-čchien bol súčasníkom najväčších rímskych historikov na prelome letopočtu. Taktiež druhý najväčší čínsky historik S´ma-Kuang pôsobil súbežne s konšteláciou vynikajúcich historikov na Západe po roku 1000. Celkovo sa skupinky výz­nam­nejších čínskych historikov zoskupujú okolo rokov 500 pr. n. l., 0, 500, 1000 – a vývoj na Západe je do veľkej miery paralelný. Pritom dejepisecká tvorba v týchto dvoch kultúrnych okruhoch sa považuje za pôvodnú a za produkt nezávislého vývoja.

Babylonská predpoveď: Ešte prekvapujúcejšia je skutočnosť, že tieto vlny dejepiseckej tvorby bo­li, ako sa zdá, predpovedané vopred. Starí Babylončania používali kalendár založený na viere, že sied­mi bohovia (stotožňovaní so siedmimi nebeskými telesami v slnečnej sústave, neskôr siedmi arch­an­jeli v časoch kresťanstva) sa cyklicky strie­dajú ako duchovia času. Každý z nich vládne svetu 72 ro­kov. To znamená, že jedno a to isté božstvo sa opätov­ne stáva duchom času každých 504 rokov (504 = 7 x 72). Sumerský boh Ningirsu (stotožňovaný so Saturnom) sa vracia v rokoch -495, 9, 513, 1017 atď. Tieto dátumy vychá­dza­jú z kalendárneho systému známeho dlho pred rokom 600 pr. n. l. a sú uvedené na vykopaných hli­ne­ných tabuľkách (Páleš, 2001). Naša inferenčná štatis­tic­ká analýza zis­ti­la tento starobylý rytmus (504-ročný) ako aj jeho fázu kulminácie (okolo roku 9 n. l.) s prekvapujúcou presnosťou.

 

dejepisci dĺžka periódy kulminácia  
grécko-rímski 522 38 n. l. p < 0.001
čínski 518 28 n. l. p < 0.002
spolu 520 33 n. l.  
predpoveď 504 9 n. l.  

 

Je pozoruhodné, že antický Saturnus alebo Kronos je práve tým božstvom, ktorému sa pripisovala vláda nad časom a je teda akýmsi patrónom dejepisectva. Najstaršie známe doklady o dejepiseckej čin­­nosti v dejinách vôbec pochádzajú z 25. storočia pr. n. l. Najdávnejší „dejepisci“ žili okolo roku 2500 pred n. l. v Lagaši, juhosumerskom meste, ktorého mestským bohom bol Ningirsu. Z toho istého obdobia pochádza aj tzv. Palermský kameň, najstaršia egyptská kronika a najstarší doklad svojho dru­hu dejepiseckej činnosti v Egypte. Dobiáš (1948) vyzdvihol dve obdobia v najstarších dejinách, kedy možno hovoriť o nábehu k akejsi predvedeckej historiografii: 25. a 15. storočie pr. n. l. Obe dobre za­pa­dajú do horeuvedeného rytmu – ide o kulminácie, ktoré sa odohrali celé dve a celé štyri periódy pred Herodotom.

Záver: Zistili sme, že v dejinách antického a čínskeho dejepisectva existuje približne 500-roč­ný rytmus. Významní dejepisci sa za posledných 2500 rokov (a možno dokonca 5000 rokov) ob­ja­vovali periodicky. Navyše, vlny dejepiseckej tvorby na Západe a na Východe boli synchrónne. Prekvapujúcim faktom je, že zistená periodicita ako aj obdobia maximálnej tvorivosti boli pred­po­vedané už babylonskými kňazmi, ktorí o tomto rytme dobre vedeli dávno pred rokom 600 pr. n. l. Aké sú príčiny tejto periodicity a ako by sa dala interpretovať, či už teologicky alebo ako vplyv nejakých periodických kozmofyzikálnych polí, zostáva otvorenou otázkou.

 

Kroeber A. L. (1969): Configurations of Culture Growth. University of California, Berkeley.

Páleš E. (2001): Angelológia dejín. Paralelné a periodické javy v dejinách. Sophia, Bratislava.

Dobiáš J. (1948): Dějepisectví starověké. Historický klub, Praha.

Fisher R. A. (1929): Test of significance in harmonic analysis. Proceedings of the Royal Society, London, Ser. A, vol. 125, 1929, p. 54-59.

Bingham Ch., Arbogast B., Cornélissen G. G., Lee J. K., Halberg F. (1982): Inferential statistical

methods for estimating and comparing cosinor parameters. Chronobiologia, vol. 9, p. 397-439.

Kubáček L., Ondrejka P. (2002): Periodogram Analysis. Computer Programme. ComTel, Bratislava.

Kubáček L., Valach A. (2001): Time Series Analysis with Periodic Components. Computer

Zobraziť v aktualitách: 
Nie