Rozhovor so sofiológom Emilom Pálešom - S krásnou vierou v človeka

(Knižná revue, 12. december 2001)

RNDr. Emil Páleš, CSc., je popredným predstaviteľom sofiológie, ktorá sa usiluje o syntézu kozmológie, antropológie a teológie. V máji tohto roku vyšla vo vydavateľstve Sophia jeho kniha Angelológia dejín - prvý zväzok edície Základy duchovnej vedy. Okrem toho, že autor ju zamýšľa prekladať do češtiny, nemčiny i angličtiny, pracuje na druhom diele spomínanej edície Angelológia prírody.  

Vaša knižka Angelológia dejín sa svojím obsahom, významom ani atmosférou nedá s ničím dostupným porovnať. Mnohí ju dokonca  pokladajú za váš debut. Ako  vnímate, že ste mimoriadne atypický a vlastne aj úspešný debutant?

- V skutočnosti je to už moja druhá kniha. V rokoch 1993 a 1994 som prednášal o úlohe Európy vo svetovom organizme a z týchto prednášok vznikla roku 1995 knižka Duchovná úloha Strednej Európy alebo Ako súvisia rozprávky s politikou. Týkala sa duchovného zemepisu. Poukázal som v nej na fakt, že medzi zemskými pologuľami jestvuje rovnaká funkčná diferenciácia ako medzi hemisférami ľudského mozgu: ľavá (západná) je racionálna, analytická, asertívna, mužská – a pravá  (východná) je intuitívna, syntetická, receptívna, ženská. Západ dosiahol obdivuhodné úspechy vo vede, zatiaľčo z Východu prišli veľké náboženstvá (,,ex oriente lux"). Táto analógia nie je náhodná. Ide o to, že duševné založenie orientálca skutočne viac zodpovedá duševnému založeniu ženy alebo stavu vedomia v noci (vo sne) – a duševné založenie západniara je podobné ako u muža alebo u človeka v bdelom stave. Zem je živý organizmus (Gaia) a má orgány analogické človeku. Európa predstavuje zemské srdce – stred medzi hlavou (Západom) a údmi (Východom). Európa pulzuje ako srdce: striedavo prijíma kultúrne vplyvy z Východu a zo Západu a spája ich.

Pre Západ je typická silná slobodná individualita, ale aj materializmus; Východ je síce duchovný, ale toto duchovno je iba kolektívne, založené na slepom nasledovaní tradícií a nesamostatných jednotlivcoch. Poslaním Európy je spojiť oba protiklady. Psychiater Roger Sperry dostal Nobelovu cenu za objav, že najtvorivejší sú tí ľudia, ktorí dokážu pružne využívať obe hemisféry mozgu. Teda harmonicky spájať intuitívne aj racionálne poznávanie. Najmenej úspešní v živote sú tí, ktorí využívajú len jeden z týchto dvoch spôsobov. V situáciách, ktoré si vyžadujú opačný prístup, stroskotávajú. Niečo podobné platí aj o Zemi ako celku. Tvorivý kultúrny impulz sa očakáva od Európy. Ak niekto dokáže dať konštruktívne východisko z arabsko-amerického konfliktu, tak to bude Európa. Slovania majú pri tom zohrať významnú rolu, ktorú si, žiaľ, zatiaľ ešte neuvedomujú. Moja prvá knižka teda ukazovala, ako v globálnej sociológii účinkuje prastarý archetyp, známy z perzských mýtov, ktorý bol sfilmovaný aj v rozprávke o Jastrabej žene. V tomto príbehu sa zakliati milenci nemohli stretnúť, lebo ona bola cez deň jastrabom a v noci ženou, kým on bol cez deň mužom a v noci vlkom. Je to metafora priepastného nedorozumenia medzi ľuďmi Západu a Východu. Takže kultúrna sila má vzísť zo stredu, z Európy. Keby ste sa narodili v Kórei, nevnímali by ste Západ a Východ celkom inak? - Každá domorodá kultúra vždy tvrdila, že je stredom sveta. Je na tom čosi pravdy, lebo miesto človeka ako takého je naozaj v strede sveta. Mne však ide o viac: o objektívne posúdenie rozdielneho duchovného založenia národov. Ide o pozorovania doložené empiricky, z ktorých vidieť, že Západ je svojimi vlastnosťami protikladom Východu.  Stred sa nedá na želanie posúvať povedzme do Kórey alebo do Kalifornie. Postmoderná antropológia dospela ku kultúrnemu relativizmu, ktorý považuje všetko za rovnocenné do tej miery, že odmieta dokonca aj akékoľvek úvahy o pokroku. V praxi sa tým nikto neriadi, je to len akademický blud. Keby prišiel kanibal a chcel si z kultúrnych relativistov urobiť polievku, žiaden z nich by sa nedržal svojho odborného kréda. Ako ľudia sme potenciálne obdarení rovnakými duchovnými darmi, ale to neznamená, že sme všetci rovnakí, a nie sme ani na rovnakom stupni vývoja – ani ako jednotlivci ani ako kultúry. V každej epoche je potrebné splniť iné úlohy a štafetu kultúrneho predvoja prevezme jeden okruh národov, ktorý je na to vhodný svojím špecifickým založením. Kedysi to boli Gréci a Rimania, teraz sú to anglosaské národy a Slovania sa na svoju úlohu ešte len pripravujú.

Americký biografický inštitút vás zaradil medzi vedúcich mysliteľov sveta vo vašej oblasti. Obdivuhodné je, že vo svojej Angelológii ste dokázali vyvážene skĺbiť vedu, umenie aj náboženstvo.

- Súčasná veda si zakladá na tom, že je bez duše. Vydobýja si objektivitu za cenu úplného potlačenia citového a intuitívneho rozmeru osobnosti. Takým spôsobom sa dá spoznať vždy len hmotná škrupina všetkých vecí. K podstate javov okolo nás sa nedá preniknúť tak, že sa od nich budeme citovo dištancovať, ale naopak ak sa do nich dokážeme vcítiť. Keď sa zušľachtia a prečistia citové sily, môžu sa stať objektívnym poznávacím nástrojom, nie len skresľujúcim faktorom. Duchovná podstata človeka je totiž zároveň duchovnou podstatou sveta, človek má tak možnosť spoznať znútra, vo vlastnej duši tie sily, ktoré pôsobia vo vonkajšom svete ako tvorivá moc. Pracujem teda s akousi vedecko-poetickou metódou. Výsledky mojej Angelológie sú v zhode s najstaršími náboženskými tradíciami ľudstva, sú neoddeliteľné od umeleckého vnímania a zároveň sú vedeckým faktom, dokázateľným „tvrdými“ metódami.

Vo svojom výskume sa sústreďujete na dejiny. Zaujímavé je, že neobjavujete žiadne nové udalosti či dokumenty, vy len inak interpretujete známe historické udalosti. Stačí rámec, ktorý ponúka ,,len inak" na to, aby priniesol čosi nové?

- Najväčšie objavy v dejinách sa udiali tak, že niekto dal iný význam tomu, čo bolo dávno známe. Newton si uvedomil, že Mesiac obieha okolo Zeme kvôli príťažlivosti; Galilei objavil zákon kyvadla pri pohľade na knísajúcu sa kostolnú lampu. A ja som objavil rytmy v dejinách, ktoré tam vždy boli, len ich nikto z vedcov nezbadal. Boli však známe dávnovekým kňazom. Odveká múdrosť sa tu stretla s vedeckou faktografiou modernej doby. Práve v tom je určitý vtip mojej knihy, s ktorým si skeptici nevedia rady. Starovekú náuku o striedaní duchov času som si nevymyslel ja, ale je známa z tradície. A historické fakty som tak isto neposudzoval ja, ale nechal som ich posúdiť popredným odborníkom. Poukázal som len na systematickú zhodu medzi periodickým striedaním duchov času a kultúrnymi vlnami v dejinách. Ide o evidentné fakty, ktoré hovoria samy za seba. Išlo teda o to, že som sa na fakty, v ktorých nikto nevidel žiadnu súvislosť, pozrel celkom inými očami a všetko odrazu zapadlo do seba ako hlavolam. Tento hlavolam by som však nikdy nebol mohol vyriešiť bez osobnej skúsenosti s týmito vznešenými anjelskými bytosťami. Také niečo sa nedá vyšpekulovať, je to dar. Rozumové dôkazy a vedecké štatistiky sú v mojej knihe to menej podstatné. Sú tam pre tých, čo ich potrebujú. Väčšiu cenu má jej umelecký rozmer, pretože umenie má tú moc, že mení  nielen hlavu ale aj srdce človeka a tým aj jeho konanie, jeho život. Ľutujem, že som ku každému archanjelovi nestihol napísať báseň, ktorá by vystihla jeho podstatu. Opierate sa o existenciu kvalitatívnej štruktúry času a o predpoklad, že zmeny dejinných epoch inšpirujú duchovné bytosti. Spomenuli ste aj Jungov aforizmus, že génius nie je človek, ktorý má myšlienku, ale myšlienka má jeho. Ak to zhrniem: dejiny inšpirujú anjeli, myšlienka má človeka, aký je potom podiel individuality na vývoji ľudstva? - Musíme si uvedomiť, že jestvujú dva druhy myšlienok: jedny sú také, ktoré tvoríme sami, a druhé také, ktoré prijímame ako vnem. V mojej knihe som ukázal, ako géniovia zachytia inšpiráciu ducha doby, niekedy aj dvaja, traja a viacerí nezávisle od seba na rôznych miestach na Zemi, a niekedy obetujú aj celý osobný život poslaniu byť niečo ako matka, ktorá túto myšlienku porodí svetu. Dávno pred tým, ako začal mať človek vlastné myšlienky, boli tu svetové myšlienky, myšlienky stvoriteľských duchovných bytostí, ktoré sa vznášali v duchovnej atmosfére kozmu a Zeme. Na základe svetových myšlienok sa vytvárala celá príroda už v čase, keď sme tu ešte vôbec neboli. V duchovnom svete sme obklopení svetovými myšlienkami podobne ako v hmotnom svete prírodou. A pôvodne ľudia ani nemali žiadne iné myšlienky, len myšlienky vnuknuté vyššími bytosťami ústami kňazov alebo priamo do ľudských myslí, do ľudskej obraznosti. Ešte v ranom stredoveku to vyjadril jeden mních: „anjel myslí vo mne“. So zrodom individuality sa časť týchto myšlienok osamostatnila v nás, ako keď naberiete vodu z mora do nádoby, a začala žiť nezávislým životom. V bájach o Prométeovi alebo o Operených hadoch máme spomienku na toto duchovné osamostatnenie sa od bohov. Vďaka prométeovskému impulzu vznikla možnosť slobody, ale aj možnosť omylu, choroby a smrti. Bola to cena za slobodu jednotlivca. Duchovné bytosti teraz očakávajú, že ľudstvo, do ktorého investovali, obohatí celý vesmír a spätne aj ich samých úplne novými myšlienkami. Myšlienkami, ktoré ony samé nemajú a nemôžu mať, lebo nikdy neboli vtelené na Zemi a neprešli ľudskou skúsenosťou. Nezažili napríkad ľudskú lásku.

Veríte, že jednotlivec môže ovplyvniť dianie okolo seba tak, aby smerovalo k pozitívnejším cieľom?

- Môže. Nedívajme sa na jednotlivca ako na kvapku v mori, ale ako na iskru v kope sena. Z duchovného hľadiska je rozhodujúca kvalita, nie kvantita. Jeden môže ovplyvniť milióny ďalších. Záleží na kvalite. Tisíc slepých si nepomôže, ale jeden vidiaci ich môže vyviesť z tmy.

Takže človek je iskrou v kope sena. No podľa mňa to je len otázka viery a optimizmu, mohol by som zlomyseľne podotknúť, že človek je iskra v mokrom sene...

- Áno, aj to je pravda. Herakleitos napríklad rozdeľoval duše ma „suché“ a „mokré“. Mokré sú viazané k materiálnym pôžitkom, suché sú obrátené k duchovnému svetu. Stupeň suchosti je stupňom pripravenosti duše. Iskru v mojej analógii treba chápať tak, že vzbĺknuť môžu len pripravené duše. Žiadna iskra však nevyjde nazmar. Ak nezapáli, aspoň suší. To môže, pravda, trvať stáročia. Ľudia potrebujú čas.

V období genetických, chemických, virtuálnych, reklamných a iných manipulácií vyplatí sa ešte spoliehať na človeka?

- Všetky manipulácie majú spoločné to, že človeka nejakým spôsobom oberajú o jeho vlastnú individualitu. Skutočná pravda a krása sú však jedno. Ako povedal Chesterton: Ak chceme poznať pravdu, musíme sa vrátiť do rozprávky. V súčasnosti je duchom doby Michael, archanjel Slnka, ktorý bojuje proti drakovi. Slncové mocnosti sú udržovateľmi kozmickej rovnováhy a zároveň darcami našej duchovnej podstaty a strážcami praobrazu človečenstva. Dva druhy démonov – démoni sily a démoni formy – napádajú Michaela z dvoch strán. Démoni formy sa pokúšajú celkom prikovať ľudskú dušu k hmote a démoni sily ju chcú vytrhnúť do iluzívnych vnútorných svetov. Toto archetypálne dianie, ktoré je teraz aktuálne v kolektívnom nevedomí ľudstva, sa odzrkadľuje v celospoločenskom vývoji. Jedni pôsobia v konzumnom materializme spriahnutom s vedou a druhí v sektách, nacionalizmoch a iných druhoch kolektívneho fanatizmu. Sú ako Skylla a Charybda – kto neprepadne jednému, prepadne druhému. Tajne sa však sily zla spriahli a majú spoločný cieľ: zahubiť zrod vyššieho ja v duši človeka, ono Jezuliatko v jasličkách, ktoré sa pokúsil zabiť už Herodes. Konzumný egoizmus aj kolektívne fanatizmy hubia pravú duchovnú podstatu človeka, premieňajú nás na istý druh strojov. Práve v tomto čase, keď sa stupňuje boj dobra so zlom, je však daná aj možnosť, aby sa slobodná duchovná individualita, ktorej symbolom je Kristus, v nás mohla zrodiť. Verte, že nad všetkým bdie vyššia Múdrosť.

Moderná teológia vyprázdnila priestor medzi človekom a Bohom. Vy ste ho znova zaplnili hierarchizovaným svetom anjelov. Nezabudli ste na Boha? Je tam?

- Pravdaže, ale Boh je veľmi vysoko. Pôvodne v kresťanstve bol svet bezprostredne nad nami osídlený množstvom bytostí, stvorení a sfér... Až niekde na ich vrchole, v úctyhodnej diaľke, sa tušil Stvoriteľ, Najvyšší. Dnešnej teológii však zostala len idea Boha, ktorá sa stala celkom abstraktná, a pozemský človek – a hierarchia duchovných svetov medzi nimi akosi vybledla. Anjelov vykázali do detských izieb. Cirkevní intelektuáli si dnes predstavujú, že okrem abstraktného Boha jestvuje prakticky už len tento hmotný svet a nič iné. Mne ide o konkrétne poznanie individuálnych duchovných bytostí nad nami, o konkrétne duchovno, lebo len také sa dá aplikovať do života.

K vašej knihe patria prednášky. V uplynulom roku ste ich mali vyše 70, nielen na Slovensku, ale aj v susedných krajinách. Aké sú reakcie ľudí?

- To, s čím prichádzam, je také nezvyčajné, že na to nie je žiaden ustálený názor. Stretám sa s celým spektrom reakcií, od nadšenia až po kategorické odmietanie. Obdivuhodný je sám fakt, že na mojej prednáške sedia ateisti spolu s veriacimi, kresťanskí kňazi spolu s jogínmi a budhistami, prírodovedci, humanitní vedci aj laici, mládež aj dôchodcovia, príslušníci všetkých politických strán – a dokážu sa na niečom zhodnúť – videli ste to už niekde?

V súvislosti s Vianocami je známe, že Ježiš sa narodil na prelome tisícročí v chudobe, vaša kniha sa narodila tiež na prelome tisícročí a veru, očividne tiež nie do bohatých pomerov... Ako by ste sa vyrovnali s takouto paralelou?

- Nechcem sa porovnávať s Ježišom. Ale v istom zmysle každý, kto „opustí svoj dom pre pravdu“, teda nadraďuje duchovné hodnoty nad hmotné, ide v Jeho šľapajách a musí to mať zákonite v tomto svete ťažké. Ja som to urobil doslova, pretože som namiesto vlastnej strechy nad hlavou vydal knihu. Nehromadím si poklady tu, „kde moľ a hrdza kazí“, ale vo večnosti.

Zhováral sa Radoslav Matejov