Emil Páleš (Hurbanova mohyla, Hlboké, 16. júla 2023)
V týchto dňoch pred 180 rokmi sa tu v Hlbokom stretli Štúr, Hodža a Hurban, aby založili spisovnú slovenčinu, ktorá spojí, vzdelá a pozdvihne Slovensko.
Pripomíname si to v čase, keď angličtina bezprecedentným spôsobom preniká do všetkých jazykov alebo ich úplne vytláča. 2. mája zomrela posledná hovorkyňa indiánskeho jazyka wenadži a jeden ďaľší jazyk vymrie každé dva týždne. Zo siedmich tisíc jazykov sveta v priebehu tohto storočia väčšina zanikne.
Mať svetový jazyk, ktorým sa dorozumie celé ľudstvo, je prakticky užitočné a potrebné. Vzniká tým však otázka: má ešte zmysel pestovať národné jazyky? Naša jazyková kultúra už začala klesať, objavujú sa návrhy vynechať slovenčinu ako maturitný predmet. Mládež niekedy na plné ústa vysloví to, čo visí vo vzduchu: chcú chodiť rovno už len do anglickej školy, lebo slovenčinu vraj "nevyužijú".
Chcem tu povedať jeden dôvod, prečo by sme sa s opúšťaním slovenčiny nemali ponáhľať. Nie nadarmo sa hovorí: koľko jazykov vieš, toľkokrát si človek. Jazyk neprenáša iba informáciu, ale formuje človeka. Každý jazyk je svetonázor, lebo inak štruktúruje skúsenosť a konštruuje realitu. S jazykom preberáme zhustený odkaz generácií, systém hodnôt a množstvo nevyslovených predpokladov, ktoré nevedomky usmerňujú naše vnímanie a myslenie. Totalitné režimy preto vždy pozmeňovali jazyk a nahradzovali slová, aby nás mohli ovládať tak, že o tom ani nevieme.
Individualistická angličtina napríklad začína každú vetu slovom ja, ja, ja... Japončina sa tomu slovu vyhýba ako len môže; kolektív je tam viac než jednotlivec. Alebo cudnosť, zdržanlivosť sa v staroslovienčine povedala: celomúdrie (цѣломѫдриѥ). Teda neskreslenú pravdu môže uzrieť len duša, ktorá sa očistila od sebectva, lebo každá zištnosť nám spôsobuje nejakú kognitívnu slepú škvrnu. Je to poznatok o ľudskej psychológii a zároveň mravný ideál, aký staroslovienske dieťa nasávalo už s materským mliekom.
Pre Štúrovcov národná samostatnosť nebola samoúčel. Išlo o to, že rôzne vetvy ľudstva majú svoje vlohy a poslanie, ktorým majú prispieť do celku. Jazyk je pre ducha národa prostriedkom, ktorým môže uskutočniť svojbytnú kultúru – lebo keby sme všetci hovorili rovnako, nemohli by sme ani myslieť a tým menej zrealizovať nič iné než to, čo by ten jazyk dovoľoval.
Keby som bol po nežnej revolúcii odišiel ako doktorand na Stanfordskú univerzitu, bol by som teraz medzi tými, čo práve rozprávkovo zbohatli a vystrašili svet jazykovou umelou inteligenciou, lebo som patril k priekopníkom počítačovej lingvistiky. Zostal som na Slovensku; ale zato sa mi podarilo ukázať, že Hurbanov ideál celostného poznania je reálny. Nie je to len prežitok romantizmu, naopak – práve v dnešnej dobe začína byť naliehavo potrebný.
Atlantická civilizácia nás totiž doviedla k hranici, kde si už musí vziať slovo a do diskusie prispieť aj stredovýchodná Európa s jej presvedčením a skúsenosťou, pre ozdravenie celoeurópskeho organizmu. Naši starší bratia zo Západu totiž zblúdili a nevedia, kde je sever. Otrávení blahobytom stratili zmysel života a rozhodli sa pre kultúrnu samovraždu. Štúr je aktuálnejší než kedykoľvek predtým. A tentokrát nejde len o prežitie jedného národa, ale o prežitie európskej civilizácie.
Takže odpoveď na otázku, či sa ešte oplatí pestovať slovenčinu či srbčinu, je spojená s tým, či tieto národy majú ešte nejaké kultúrne poslanie. Ak nie, môžu zaniknúť. No ja tvrdím, že majú – a nešťastné vojny medzi Slovanmi v poslednej dobe sú príznakom toho, že sa na nás upiera oko dejín a my spíme.
Nepýtajme sa, či je duch reálny. Uskutočnime jeho ideály a bude reálny. Osvojme si úlohu, ktorú nastoľuje dejinný okamih, a vyrastieme s ňou. Inak sa rozpŕchneme a zahynieme v otroctve.
Komu ide len o seba a chce ušetriť čas strávený učením sa druhého jazyka, tak ten nech sa tiež pridá k nám: dvojjazyčnosť totiž odďaľuje demenciu a úpadok kognitívnych schopností v starobe o 5 až 7 rokov. Ak teda budeme všade rozvíjať jeden druhý jazyk, zachováme tým nielen vzácne kultúrne dedičstvo, ale získame aj roky mentálne zdravého života navyše.
